Radochovci - udržať jednotu v rodine je námaha, ale stojí to za to
Narodila som sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi do rodiny Ladislava a Anny. Moji rodičia sa brali ako dvaja dospelí a zrelí ľudia. Brali sa z lásky a to sme my, deti, cítili po celý život. Na svet som prišla rok po svadbe a o ďalší rok pribudol brat Laco. Naši vtedy žili chvíľu u otcových rodičov a potom do mojich štyroch rokov u maminej mamy. Obaja pochádzajú z dediny, vedeli sa chytiť práce, žiadna bežná únava a záťaž, ktorú so sebou život prinášal im neprekážala. Otec si počas môjho ranného detstva musel odslúžiť základnú vojenskú službu, čo pre moju mamu znamenalo dvakrát viac povinností s dvoma malinkými deťmi. Aby to nebolo také jednoduché, moja babka mala ťažkú autohaváriu. Pokým ležala v nemocnici, mama zostala vo veľkom dome s veľkou záhradou, ktorú bolo treba popri starostlivosti o nás dvoch obrábať, úplne sama. V tej dobe ešte neexistovali žiadne práčky so sušičkami, o antialergénnych pracích práškoch, pamperskách, jednorazových mokrých obrúskoch na ošetrenie detskej pokožky a o ponorných mixéroch na rýchlu prípravu rôznych kašičiek pre deti mamy ani nesnívali. Napriek tomu všetko zvládla na výbornú,, boli sme čistí, zdraví, najedení a šťastní.
Keď som mala štyri roky, presťahovali sme sa do Bratislavy. So životom v meste nám pribudli nové povinnosti, mama nastúpila do práce a my dvaja do materskej škôlky. Dlho sme tam ako prieduškári nepobudli a tak sa mama rozlúčila s prácou ilustrátorky a grafickej dizajnérky a zostala s nami doma. Čoskoro na to prišli prvé školské roky a všetky bežné starosti a radosti, ktoré so sebou prinášajú. Oproti ostatným rodinám sme mali tú veľkú výhodu, že mama bola s nami doma a mala na nás dostatok času. Napriek tomu, že mi učenie prinášalo radosť, nezabudnem nikdy na tieto slová a vravím ich aj svojim deťom: “Pamätaj si, že sa neučíš pre mňa, ani preto, aby si za učenie niečo dostal, ale učíš sa sám pre seba”.
Keď prišiel domov otec, všetci sme sa vybrali pešo cez kopec do záhrady. Toto obdobie bolo časom plným harmónie, istoty, lásky a zdravej pravidelnosti, ktorú potrebuje každé dieťa na to, aby mohlo pokojne rásť.
Takmer každý víkend sme nasadli na vlak smerom ku mojej babke, ktorá bola vdova a zostala bývať sama na dedine. Rodičia je pomáhali starať sa o záhradu a vinohrad a udržiavať v poriadku jej veľký dom. V nedeľu podvečer sme sa vracali späť do Bratislavy a domov nás zvyčajne priniesli už spiacich na rukách, plných batožiny. Na auto vtedy ešte nemali peniaze.
Rodičia nás ako deti zapájali do všetkých bežných povinností a prác v rodine. Každý z nás mal niečo na starosti. Naučili sme sa takto rešpektovať jeden druhého a byť spoluzodpovednými za dobrý chod rodiny.
O desať rokov prišla na svet moja sestra a keď som bola šestnásťročná maturantka, narodil sa môj mladší brat. Bývali sme v štvorizbovom byte, v ktorom moji rodičia žijú dodnes a časom k nám pribudla aj babka, ktorá zostarla a už nevládala byť sama. Takže naši sa museli starať o štyri deti a jedného starého človeka, ktorý mal už svoje trápenia, choroby a častokrát aj vrtochy. Robili to však s pokojom, trpezlivosťou a veľkou láskou.
Hoci nás bolo doma veľa, bola som šťastná a ako vysokoškoláčke mi vôbec neprekážalo, že mi pri študovaní egyptských dynastií môj mladší brat staval na chrbte kocky, spokojne sa hrajúc. V kuchyni som počula rozhovor mojich rodičov, vo vedľajšej izbe brat vysával koberec a mne sa v tom bzučaní výborne učilo. Vyhovoval mi bežný prirodzený ruch a naučila som sa sústrediť sa a robiť rozhodnutia aj “za pochodu”, čo som v živote mnohokrát využila.
Najviac s tichou pokorou obdivujem mojich rodičov mysliac na obdobie, keď nás bolo, ako sa vraví, plný dom. Ja a starší brat, ktorí sme už vo svojom veku mohli byť osamostatnení. Mladšia sestra v tom čase navštevovala strednú školu a počas štúdia mala rôzne problémy. Mladší brat bol ešte dieťaťom navštevujúcim základnú školu a vyžadujúcim si tiež dostatok času na učenie a výchovu. Veľa pozornosti vyžadovala aj babka, mamina mama, s problémami prislúchajúcimi jej veku. A to všetko v čase, keď rodičia boli nútení meniť zamestnanie a mama bola určitý čas vedená aj na úrade práce ako nezamestnaná. Financií nebolo nazvyš, skôr nedostatok. Situácia v rodine bola vtedy veľmi ťažká, ale rodičia robili všetko, čo bolo v ich silách, aby to zvládli. Aby zvládli všetky ťažkosti a problémy veľkej rodiny. A zvládli to hlavne preto, lebo si to sľúbili pred Bohom.
Dnes mám tri malé deti, dvoch školákov a jedného škôlkára. Môj starší brat je otcom ešte menších detí. Sestre sa pred tromi dňami narodila dcéra. Všetci traja máme rodiny, iba najmladší dvadsaťročný brat žije ešte s rodičmi.
Keď si tak večer unavená sadnem po celodennom kolotoči, myšlienkami som mnohokrát pri mojich dobrých rodičoch. Rozmieňam si na drobné dni, prežité s nimi. Mám na čo dobré spomínať. Mám kam chodiť po živú vodu. Som za nich oboch Bohu vďačná. Aj za tichú pokoru a rešpekt, ktorý častokrát už ako dospelá voči nim cítim, keď musím niečo sama ako rodič riešiť a zabezpečiť. Ak si neviem poradiť, sú mi aj dnes oporou. Ďakujem im za vieru v Boha, v ktorej nás všetkých vychovali, za postoje, za hranice, pokiaľ slobodno a kam už nie, aby sme neubližovali druhým. Otcovi za jeho každodenné naháňanie sa v práci, za energiu, ktorá mu však vždy po nej zostala aj pre nás – deti. Za to, že napriek pribúdajúcim rokom bol a je vždy mladý, veselý, zábavný a vždy pozitívne naladený. Mame za to, že odsunula svoje záujmy, svoju prácu na vedľajšiu koľaj a zostala s nami doma, aby sme mohli mať spokojné a šťastné detstvo. Ďakujem im za poznanie, že človeka robí človekom jeho srdce.
Dúfam, že sa nám, a teraz hovorím ako najstaršia v mene všetkých svojich súrodencov, podarí zhostiť sa nášho rodičovského poslania s takou noblesou a láskou, s akou sa to darí mojim drahým rodičom. Dúfam, že dokážeme pokračovať na tejto ceste vo viere myšlienky -“Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.”
Pošlite nám príbeh svojej rodiny. Povzbudzujme sa pozitívnymi príkladmi.