Strict Standards: Declaration of tmpl::printList() should be compatible with cData::printList($ret) in /storage2/vhost/pastorbonus/web/pastorbonus.sk/rodina/core/plugin/tmpl.php on line 3

Strict Standards: Declaration of tmpl::printForm() should be compatible with cData::printForm($action, $id, $ret, $reset = true) in /storage2/vhost/pastorbonus/web/pastorbonus.sk/rodina/core/plugin/tmpl.php on line 3
Rodina

Radochovci - udržať jednotu v rodine je námaha, ale stojí to za to

Narodila som sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi do rodiny Ladislava a Anny. Moji rodičia sa brali ako dvaja dospelí a zrelí ľudia. Brali sa z lásky a to sme my, deti, cítili po celý život. Na svet som prišla rok po svadbe a o ďalší rok pribudol brat Laco. Naši vtedy žili chvíľu u otcových rodičov a potom do mojich štyroch rokov u maminej mamy. Obaja pochádzajú z dediny, vedeli sa chytiť práce, žiadna bežná únava a záťaž, ktorú so sebou život prinášal im neprekážala. Otec si počas môjho ranného detstva musel odslúžiť základnú vojenskú službu, čo pre moju mamu znamenalo dvakrát viac povinností s dvoma malými deťmi. Aby to nebolo také jednoduché, moja babka mala ťažkú autohaváriu. Pokým ležala v nemocnici, mama zostala vo veľkom dome s veľkou záhradou, ktorú bolo treba popri starostlivosti o nás dvoch obrábať, úplne sama. V tej dobe ešte neexistovali žiadne práčky so sušičkami, o antialergénnych pracích práškoch, pamperskách, jednorazových mokrých obrúskoch na ošetrenie detskej pokožky a o ponorných mixéroch na rýchlu prípravu rôznych kašičiek pre deti mamy ani nesnívali. Napriek tomu všetko zvládla na výbornú,, boli sme čistí, zdraví, najedení a šťastní.

Keď som mala štyri roky, presťahovali sme sa do Bratislavy. So životom v meste nám pribudli nové povinnosti, mama nastúpila do práce a my dvaja do materskej škôlky. Dlho sme tam ako prieduškári nepobudli a tak sa mama rozlúčila s prácou ilustrátorky a grafickej dizajnérky a zostala s nami doma. Čoskoro na to prišli prvé školské roky a všetky bežné starosti a radosti, ktoré so sebou prinášajú. Oproti ostatným rodinám sme mali tú veľkú výhodu, že mama bola s nami doma a mala na nás dostatok času. Napriek tomu, že mi učenie prinášalo radosť, nezabudnem nikdy na tieto slová a vravím ich aj svojim deťom: “Pamätaj si, že sa neučíš pre mňa, ani preto, aby si za učenie niečo dostal, ale učíš sa sám pre seba”.Ke
ď prišiel domov otec, všetci sme sa vybrali pešo cez kopec do záhrady. Toto obdobie bolo časom plným harmónie, istoty, lásky a zdravej pravidelnosti, ktorú potrebuje každé dieťa na to, aby mohlo pokojne rásť.

Takmer každý víkend sme nasadli na vlak smerom ku mojej babke, ktorá bola vdova a zostala bývať sama na dedine. Rodičia je pomáhali starať sa o záhradu a vinohrad a udržiavať v poriadku jej veľký dom. V nedeľu podvečer sme sa vracali späť do Bratislavy a domov nás zvyčajne priniesli už spiacich na rukách, plných batožiny. Na auto vtedy ešte nemali peniaze. Rodičia nás ako deti zapájali do všetkých bežných povinností a prác v rodine. Každý z nás mal niečo na starosti. Naučili sme sa takto rešpektovať jeden druhého a byť spoluzodpovednými za dobrý chod rodiny.

O desať rokov prišla na svet moja sestra a keď som bola šestnásťročná maturantka, narodil sa môj mladší brat. Bývali sme v štvorizbovom byte, v ktorom moji rodičia žijú dodnes a časom k nám pribudla aj babka, ktorá zostarla a už nevládala byť sama. Takže naši sa museli starať o štyri deti a jedného starého človeka, ktorý mal už svoje trápenia, choroby a častokrát aj vrtochy. Robili to však s pokojom, trpezlivosťou a veľkou láskou. Hoci nás bolo doma veľa, bola som šťastná a ako vysokoškoláčke mi vôbec neprekážalo, že mi pri študovaní egyptských dynastií môj mladší brat staval na chrbte kocky, spokojne sa hrajúc. V kuchyni som počula rozhovor mojich rodičov, vo vedľajšej izbe brat vysával koberec a mne sa v tom bzučaní výborne učilo. Vyhovoval mi bežný prirodzený ruch a naučila som sa sústrediť sa a robiť rozhodnutia aj “za pochodu”, čo som v živote mnohokrát využila.

Najväčší obdiv a pokoru vzdávam mojim rodičom najmä za obdobie, v ktorom ako sa hovorí bol u nás doma plný dom. Dve dospelé deti - ja a starší brat so svojimi problémami, ktorí už vo svojom veku mohli byť osamostatnení. Mladšia sestra, ktorá študovala v tom čase na strednej škole a mala počas štúdia problémy s prospechom. Mladší brat bol v tom čase ešte dieťa navštevujúce základnú školu, vyžadujúce si takisto veĺa času na samotné učenie resp.výchovu. Do toho babka, mamina mama so spomínanými problémami, prislúchajúcimi samozrejme jej veku. A to všetko v čase, keď rodičia boli nútení meniť zamestnanie a mama bola určitý čas aj vedená na úrade práce, to znamená, že ani financií v tom čase nebolo nazvýš, skôr nedostatok. Keď si to tak v globále všetko zosumarizujem, tak situácia, ktorá bola veĺmi ťažká aj ako fyzický ale hlavne ako psychický nápor. Samozrejme, boli situácie aj keď doma hrmelo a bol plač, keď sa u nás doma kričalo, nadávalo a bola veľká nervozita. Ale sme to všetko zvládli aj hlavne vďaka rodičom, ktorí si často aj poplakali v stave úplneho vyčerpania, ktorí sa kvôli nám aj pohádali a kričali na seba a na nás. Zvládli to hlavne preto, lebo si to sľúbili pred Bohom. Dnes mám tri malé deti, dvoch školáčikov a jedného škôlkara. Môj starší brat je otcom ešte menších detí. Sestre sa pred tromi dňami narodila dcérka. Všetci traja máme rodiny, iba najmladší dvadsaťročný brat žije ešte s rodičmi. Keď si tak večer unavená sadnem po celodennom kolotoči, myšlienkami som mnohokrát pri mojich dobrých rodičoch. Rozmieňam si na drobné dni, prežité s nimi. Mám na čo dobré spomínať. Mám kam chodiť po živú vodu. Som za nich oboch Bohu vďačná. Aj za tichú pokoru a rešpekt, ktorý častokrát už ako dospelá voči nim cítim, keď musím niečo sama ako rodič riešiť a zabezpečiť. Ak si neviem poradiť, sú mi aj dnes oporou. Ďakujem im aj za svoju rodinu, za to, že milujú moje deti a môjho manžela. Ďakujem im za vieru v Boha, v ktorej nás všetkých vychovali, za postoje, za hranice, pokiaľ slobodno a kam už nie, aby sme neubližovali druhým. Otcovi za jeho každodenné naháňanie sa v práci, za energiu, ktorá mu však vždy po nej zostala aj pre nás – deti. Za to, že napriek pribúdajúcim rôčikom bol a je vždy mladý, veselý, zábavný a vždy pozitívne naladený. Mame za to, že odsunula svoje záujmy, svoju prácu na vedľajšiu koľaj a zostala s nami doma, aby sme mohli mať spokojné a šťastné detstvo. Ďakujem im za poznanie, že človeka robí človekom jeho srdce.

Dúfam, že sa nám, a teraz hovorím ako najstaršia v mene všetkých svojich súrodencov, podarí zhostiť sa nášho rodičovského poslania s takou noblesou a láskou, s akou sa to darí mojim drahým rodičom. Dúfam, že dokážeme pokračovať na tejto ceste vo viere myšlienky - “Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.”