PhDr. Zuzana Mardiaková
Rodina vždy bola prvým a základným výrazom sociálnej prirodzenosti človeka. Zvyčajne každý človek prichádza na svet uprostred rodiny, možno povedať, že jej vďačí za svoju ľudskú existenciu. (Človek vstupujúci do sveta bez rodiny prežíva bolestný a znepokojujúci pocit, ktorý ho ovplyvní na celý zvyšok jeho života).
Je prirodzené, že človek vychádza z rodiny, aby v príhodnom čase zabezpečil v podobe novej, vlastnej rodiny ďalšie pokračovanie života. Dokonca aj keď si nezaloží novú rodinu, rodina, z ktorej vzišiel zostáva takpovediac jeho existenciálnym horizontom, cestou k jeho vlastnej duši, ako predobraz jeho osobnosti.
Rodina je nenahraditeľným citovým zázemím predovšetkým pre vývin a výchovu detí. Avšak nemenej významným zázemím je vlastne pre všetkých jej členov – pre naplnenie základnej existenčnej potreby niekam patriť, pre prežívanie plnosti života, pre sebarealizáciu a tvorivosť. Je zázemím, z ktorého vychádza pozitívny prístup k životu, k iným ľuďom, k svetu.
Zakladanie rodiny bez manželského zväzku je pokusom falošnej modernosti. Rodina bez celoživotného záväzku manželov zotrvať v dobrom i zlom spolu je náročnejšia na stabilitu a zraniteľnejšia v perspektívach. Celoživotná istota stabilnej rodiny a vernosti manželov je pre deti a aj pre partnerov najhodnotnejšia, je jedným zo zdrojov sily na prekonávanie životných ťažkostí.
Z praxe – ľudia chcú lásku nájsť a nie ju vytvárať. Považujú ju za stav, nie za proces, nie za vzťah, ktorý je potrebné neustále „vyživovať“, do ktorého treba neustále vkladať energiu a námahu. V súčasnosti mladí ľudia volia voľné spolužitie oproti manželstvu. Sú presvedčení, že vzťah bez papiera prináša viac „výhod“. Často sa stretávame s názorom (ponúkajú ho i mediálne populárne osobnosti zo showbiznisu), napr. že "k tomu, že sa máme radi nepotrebujeme papier“. Lenže manželstvo nie je len o “papieri“.
Rozhodnutie pre manželstvo je jedným z najväčších rozhodnutí v živote – je to slobodné, dobrovoľné a pritom záväzné rozhodnutie pre spolužitie, založené na právnom vzťahu, postavené na zásade rovnoprávnosti.
V manželskej prísahe muž a žena verejne deklarujú, nielen, že sa práve teraz milujú, ale že sa nikdy neopustia. Manželstvo je jedinečný vzťah a nemožno ho nahrádzať iným vzťahom. Jedinečnosť je tým, čo dáva manželstvu jeho vnútornú silu. Práve ten „papier“ práve ten verejný súhlas právne zakotvený by mal byť jedným zo zdrojov sily pri prekonávaní problémov a kríz v manželstve. Manželský zväzok v každom prípade je o zodpovednosti muža a ženy.
Spolužitie „bez papiera“ je vlastne prejavom nedôvery v trvácnosť vzťahu a možno i o (podvedomom) strachu zo zodpovednosti. Pritom každý človek túži po trvalom vzťahu. Spolužitie bez manželstva je akousi poistkou „pootvorených dverí“, ktorými sa dá ľahšie uniknúť zo vzťahu, keď to nebude „fungovať“.
Sila a kvalita manželského zväzku vytvára v rodine pocit bezpečia, pretože najvýznamnejší vzťah v rodine je vzťah manželov – muža a ženy. Kvalita tohto vzťahu navodzuje kvalitu rodinného života. Stotožňujem sa s názorom, že najlepšie, čo môžu rodičia urobiť pre svoje dieťa je, že sa budú milovať, ctiť a rešpektovať ako manželia.
Manželstvo ako báza inštitúcie rodiny je založené na zmluve, v ktorej nik iný, iba muž a žena medzi sebou uzavrú spoločenstvo na celý život. Manželstvo muža a ženy je svojou podstatou usporiadané pre dobro manželov, pre počatie a výchovu potomstva a pre naplnenie lásky v podobe jedinečného otcovstva a materstva. Iba zväzok muža a ženy tvorí podstatu manželstva a rodiny. Žena, muž a dieťa sú jedinečným symbolom ľudstva a rodiny – a v takejto podobe je rodina večná, pokiaľ existuje ľudstvo vo svojej dvojpohlavnej podobe.
Nijaká ľudská spoločnosť by sa nemala vystavovať riziku relativizovania podstaty a významu manželstva a rodiny.