Paulíniovci - sila zjednotenej rodiny
Moje detstvo nemôžem považovať za príliš šťastné a harmonické. Skôr ako som začala vnímať svet a ľudí okolo seba úplne naplno, stratila som mamu vo svojich piatich rokoch. Pamätám si pár situácií prežitých s ňou, ale ten pocit kto je a čo je skutočná mama som nikdy nezažila. Ostali sme s bratom, ktorý je o šesť rokov starší, sami. Starí rodičia (z maminej strany), aby ten pocit zo straty manželky zmiernili a pomohli môjmu otcovi v nastávajúcich starostiach o dve deti, zobrali ma k sebe na dedinu, kde som začala chodiť aj do školy. Boli to nádherné roky, kde som cítila súdržnosť rodiny starej mamy, jej 6 súrodencov, ktorí tiež žili v tej istej dedine a ktorí si navzájom celé roky pomáhali a držali spolu v dobrom aj zlom. Také niečo sa z dnešných vzťahoch vytráca.Tam som zakúšala každé prázdniny, až pokiaľ som nezačala pracovať a nezaložila si vlastnú rodinu, čo je to skutočne úplna, nádherná a spoľahlivá rodina. Ženy vedeli čo majú robiť, bez väčších rečí a hádaní a muži, tak isto bez reptania pomáhali a robili čo bolo treba okolo domu, detí i navzájom medzi rodinami.
Vo svojich ôsmich rokoch som sa presťahovala do Bratislavy k otcovi a bratovi. Otec bol vášnivý záhradkár, takže víkendy sme strávili v záhradke. Cez zimu k nám chodila otcova mama, aby trochu pomohla synovi a nám trochu nahradila mamu. Otec sa nikdy neoženil, aj keď mal príležitosti, bral ohľad na nás a pripomienky môjho staršieho brata, či by to bolo prijateľné aj pre nás. Som rada, že sa tak rozhodol, lebo niekedy je menej viac. Otec nepil, nefajčil, naučil sa dobre variť a ako z chlapskej pozície vedel, tak sa snažil. Ja som samozrejme už vo svojich trinástich rokoch musela komplet zvládať domácnosť, čo na druhej strane mi veľmi pomohlo pri mojej rodine. Určite aj z tejto mojej životnej skúsenosti som sa snažila, čo najviac dať svojim trom deťom, aby pocítili čo je normálna, fungujúca celá rodina. Muž pochádzal z veriacej rodiny, ktorá mala tiež tri deti, ta k aj jeho predstava bola mať takú rodinu. Hoci to bolo ťažké, ale keď sa môžete na partnera spoľahnúť, dá sa všetko prekonať. Manžel mal prvých 15 rokov manželstva koníčka, ktorí pomáhal rodine zadovážiť aj nejakú tú korunku pomimo, no zobralo mu to všetok voľný čas, ktorý mohol venovať rodine a deťom. Bol zvyknutý, že jeho mama tiež všetko zvládala sama, lebo jeho otec robil pre zahraničný obchod až do odchodu na dôchodok a bol viac mimo republiky ako doma. Všetko sa nám snažil vynahradiť letnými dovolenkami, ktoré sme trávili pomerne často pri mori, čo tiež bolo úžasné a mohli sme si dovoliť aj auto, čo v tej dobe tiež nebolo až tak bežné ako dnes. Ja som často aj sama s deťmi a prípadne aj s ich kamarátmi alebo bratrancami a sesternicami podnikala výlety na pár dní do Tatier, odkiať pochádzali moji starý rodičia a kde máme po nich krásny domček. Myslím s i, že aj deťom prirástli tieto miesta k srdcu a radi sa tam vracajú aj sami so svojimi kamarátmi, kde načerpajú silu a energiu s čistej prírody a krásy slovenskej dediny. Snažili sme sa hodne prežiť voľný čas s deťmi a dať im to najlepšie čo sa dalo a to sa dá pri vzájomnej súdržnosti, láske a tolerancii. Mám taký pocit a rovnaký aj môj manažel, že deti sa dobre cítia doma a radi trávia s nami spoločný čas. Dôležité je sa otvorene doma rozprávať a vysvetlovať si veci z viacerých pohľadov a vypočuť si názor každého člena rodiny. Snažíme sa, pokiaľ to bude možné, aspoň dva, trikrát do roka stráviť spoločne víkend alebo týždeň dovolenky spoločne. Človeku je vždy veselšie a dobre, keď je doma viac ľudí, ktorí sa snažia navzájom si pomáhať a na ktorých sa dá spoľahnúť. Nehovoriac samozrejme, že je doma aj v viac smiechu a ruchu. To však patrí k životu a naši starí a prastarí rodičia žili vždy vo viacgeneračnom zväzku, jednom malom domčeku alebo s ďaleko viac deťmi ako majú dnešné rodinky.
Pošlite nám príbeh svojej rodiny. Povzbudzujme sa pozitívnymi príkladmi.